Zapichnutý šíp v krku – oj to bolí …

Booooože musela som vstávať ráno o pol piatej aby som večer skončila so zapichnutým šípom v krku? Ach jáááj. O tom šípe neskôr no poviem ti, že to bol mazec.

Po tom nechutne rannom vstávaní som sadla do auta a vyrazila na cestu smer Bratislava. Cestou som naložila pasažierku – moju kamošku, ktorá išla so mnou. A tak sme takmer celú cestu prerečnili. Dlhšie sme sa nevideli. Osobný kontakt je aspoň pre mňa vždy lepší na diskusiu ako cez rôzne IT média a chatovacie programy.

Bratislava veľké mesto. No však zase som tam 2x zle odbočila a bolo vyriešené 🙂 Neboj sa tentokrát som mala navigáciu a aj baterka ešte čosi vydrží. Navigácia nás síce doviedla úplne pred vchod so správnym číslom, avšak ešte tomu chýbal ten rozlišovací znak 27A – tak aj so mňa vypadlo: “ááááá teraz ideme akože kam?“ Vystúpila som z auta a odchytila nejakých pešiakov venčiacich psíka. „Mám šťastie – nie sú domáci, si viem teda vybrať.“ – pousmiala som sa v duchu. Odchytila som teda s malou dušičkou ďalšieho človeka. Bol domáci – odľahlo mi. Absolútne netušil čo za názov hotela som mu povedala – no pozeral na mňa ako pero z gauča. Nakoniec som mu bola veľmi vďačná spomenul si, že ten hotel domáci volajú úplne inak ako tým menej známym luxusným menom Double Tree by Hilton.

Do hotela, aj napriek môjhu už asi štandardnému blúdeniu po Bratislave, sme dorazili stále v predstihu. Mali sme kopec času no bolo tam kopec ľudí. Pri státí v rade na registráciu som narazila na jednu známu, ktorá ma zaskočila svojím prekvapeným výrazom a pre mňa pomerne nepodstatnou no až pohŕdavou otázkou:“A ty tu čo robíš?“ Ako sa vraví na blbú otázku, blbá odpoveď. So smiechom v hlase: „A ty čo tu robíš? Ja som si prišla rozšíriť informácie.“ Ešte sme prehodili pár bezvýznamných slov o počasí a debata skončila. Venovala som sa ďalej vypĺňaniu dotazníka, kde boli zvláštne desivé otázky o tom, že človek vykonáva cvičenia na vlastné riziko a trebalo zadať kontakt na osobu, ktorú majú v prípade ak by sa niečo stalo kontaktovali. Až mi nabehli zimomriavky po tele. Podpísala som. To som ešte nevedela čo sa mi stane večer… 🙁 o tom trochu neskôr.

IMAG0739

Sála bola už pomerne plná no podarilo sa nám nájsť ešte nejaké vhodné miesta aj keď až vzadu no vôbec to nevadilo. Mala som ľahké žalúdočné starosti, možno ako predzvesť večera – kto vie – takže sa mi hodilo, že sme boli pomerne blízko východu pri občasnom vybehnutí von. Moja kamoška si poctivo, takmer ako v škole zapisovala všetky info. Nasávala ako taká špongia. Pozdravujem ťa Danka 🙂 bol to úžasný deň. Pre mnohých ľudí tam bolo kopec vecí úplne nových a ja som si ako iní ľudovia kopec informácií aspoň zopakovala.

Mala som so sebou knihu, kedy som bola odhodlaná, že si ju dám podpísať. Bol to tréning – Andy Winson – Mysli konaj zbohatni naživo. Tak ako som sa naučila na seminároch Peťa Sasína, že proste treba dobre naplánovať tak som naplánovala a …. toto si nechám na neskôr, ešte máš isto kopec času tak sa pohodlne posaď a čítaj ďalej…

Jáj veď ja viem, že si zvedavý ako to bude pokračovať, tak už ťa nejdem zdržovať a pokojne čítaj ďalej 🙂

Andy doslova vyletel na pódium za búrlivého sprevádzania hudby a potlesku. To mi prišlo také dosť americké. No nie sme tu na tieto móresy veľmi privyknutý. Ale tak ľudia sa zabávali a robilo to celkom slušnú atmosféru.

Celý deň bol rozdelený do pomyselných troch blokov. Už do prvej prestávky sme mali slušný časový sklz. A keďže som vedela, že na druhý deň vstávam o piatej ráno tak ma to pomerne znepokojovalo, lebo som počítala kedy sa dostanem do postele a koľko asi zvýši hodín spánku pre relax tela a duše.

Po druhej prestávke sa to vo mne „zlomilo“ a vravím si: “Nevadí. Som tu z nejakého dôvodu a posúva sa to možno preto, lebo sa mám niečomu vyhnúť.“ Prvá časť bola pre mňa teda viac menej opakovanie teórie, ktorú poznám a aj aplikujem v praxi. No aj tam som našla niečo čo mi „bliklo“ a spravila som si poznámku.

Za ten deň sme zažili množstvo „aha momentov“ 🙂 Aháááá ty možno nevieš čo je to „aha moment“. To je veľmi jednoduché to je taký ten moment, kedy z teba ako kypiaca polievka z hrnca vyletí len slovo aháááá, no a občas môže byť sprevádzané aj plesknutím sa po čele 😀 Áno vidím zaplo ti 🙂

Po príjemnom chutnom obede v hoteli, kde celý dojem pokazili len čašníci v mega vážnymi tvárami bez úsmevu – zaplatili sme zaň viac ako za klasické týždenné obedy, sme utekali po schodoch hore naspäť do sály. Vtedy som mávla rukou, že si zaslúžime aj obed náležite užiť a poslala som peniaze od nás na výlet s dohodou: „priveďte svojich kamošov, kamošky a celú rodinku späť k nám.“

Prehupli sme sa teda do druhej polovice dňa, kde sme preberali stále teoretické, avšak veľmi zaujímavé myšlienky na tému peniaze a zarábanie.

Dostali sme pár dobrých investičných tipov ako zveľaďovať a zhodnocovať svoje majetky, kedy aj príjem zvýšime na základe dnešných tipov ako lepšie zaobchádzať z peniazmi. Mnohých prítomných zaujalo to, že je potrebné mať viacej druhov príjmov a nebyť tak závislí len na jednom príjme napr. zo zamestnania.

To mi pripomína večný – nerada to tak nazvem – problém zamestnancov. Chodia do roboty pre peniaze. Mnohí fňukajú (poznám aj spokojných) , že málo zarábajú, práca ich nebaví, šéf je otrasný, … dosť. Ak si sa tam našiel, sám najlepšie vieš čo je pre teba dobré tak buď miluj to čo robíš, alebo to jednoducho zmeň bez akýchkoľvek výhovoriek. Nikto nepovedal, že život je jednoduchý, ale nikto nepovedal ani, že je zložitý. Žiješ ho ty sám najlepšie ako vieš a ver tomu, že to vieš aj lepšie 🙂

Bolo takmer osem hodín večer. Už som nepremýšľala na tým, kedy prídem domov a koľko budem spať pred skorým ranným vstávaním. Moja pozornosť bola zameraná na šíp. Klasický drevený lukostrelecký šíp. Poznáš pocit, keď ho vystrelíš z luku a on sa veľkou rýchlosťou a silou rúti k cieľu? A poznáš aj tú radosť, keď trafíš cieľ? Ja áno. Viem akú ma silu aj to ako letí a zapichne sa do terča.

Cvičenie prekonaj svoje hranice a zlom šíp o vlastný krk pomocou toho najcitlivejšieho miesta na krku – ufff. No áno mala som strach. A toto bolo práve o tom prekonať ho. Spomenula som si na to ako sme podpisovali vonku tie papiere a … uff, prechádzanie sa po skle, ktoré tiež hrozilo, by mi bolo v tej chvíli oveľa príjemnejšie.

Vytvorili sme skupiny po pár ľuďoch a zvolili vedúcich. Ako nechápem prečo ste ľudia dali mňa som bola v takom strese, že teda ako vďaka za tú mega dôveru 🙂 Nejak sme sa okúňali ísť do tejto akcie. Jedna pani to už dala a bola šťastná. Bola tam super energia a to povzbudilo aj nás ostatných k akcii.

Avšak …. nikto sa aj tak nemal k činu. Tak som proste vykročila vpred, že idem do toho. Ruky aj nohy sa mi klepali od vzrušenia z nového a nepoznaného, no viac asi z nervozity či to zvládnem. Bol to strach – obrovský. Oprela som si hrot šípu o krk a druhú stranu mi pridržiaval sparing partner stojaci oproti. Tep sa mi zrýchľoval, počula som ako mi bilo srdce, lebo všetci naokolo stíchli… Koncentrovala som všetku energiu na zvládnutie tejto neľahkej úlohy. Hlboký nádych a výdych, znova a znova. Krok vpred a už som cítila ako preniká lukostrelecký šíp mojim hrdlom čoraz hlbšie a vykukol až na druhej strane 🙁 Au skríkla som a moje telo slabosťou spadlo na zem.

Nie, nie stop. Nepanikár. Nič sa mi nestalo toto všetko sa odohrávalo len v mojej hlave. Hrozné myšlienky som mala a to len preto, že som mala myseľ plnú strachu. „Hej Zuzy zvládla si kopec zložitých životných udalostí toto dáš, máš na to!“ – prehovárala ku mne zrazu odvážna časť mysele. Myslela som vtedy na jedno malé dievčatko, ktoré učím, že všetko je možné a …

… išla som na to. Rozdýchala som to a sústredila energiu. Vykročila som vpred a zlomila šíp. Zlomila som ho o vlastný krk a opretú protiľahlú ruku. Zlomil sa asi v polovici. Mala som obrovskú radosť z prekonania vlastného strachu. Pravdou je, že mi to vyšlo až na štvrtý krát čo mi osobne pomohlo pochopiť, že vo veľa situáciách, kedy sa mám rozhodnúť zbytočne váham a bojujem sama so sebou. Pre mňa to bolo obrovské osobné poučenie. Samozrejme mám aj video z akcie, ktoré som ukázala tomu malému dievčatku. 🙂 A šíp mám odložený doma.

Bola som na seba hrdá, chvíľu možno až prehnane – no a čo 😀

Keď všetko dobre dopadlo vo všetkých skupinách – nikomu sa nič nestalo a všetci boli vytešení. Pokračovali sme už len záverečnými informáciami o nadchádzajúcih tréningoch a poďakovaním za super energiu, účas a mega fotkou takmer 800 ľudí. Ešte nasledovalo požiadanie so všetkých strán Andyho o podpis do kníh a fotenie.

Vidíš skvele som naplánovala. Pri plánovaní som videla ako mi Andy s úsmevom podpisuje knihu a mám aj fotku. A to sa mi splnilo. Takže ďalšia podpísaná kniha s osobným venovaním – toto ma baví – a pár fotiek na pamiatku na akciu 🙂

Andy robí veci viac prakticky a nevolá svoje „sedenia“ semináre, ale oveľa radšej im hovorí tréningy. Teraz už aj ja viem prečo.

 

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*