Stratila som reč, tak som sa vyľakala

stratila som reč

Veľa, aj nepríjemných zážitkov je časom už len veselou spomienkou, ktoré radi rozprávame pri rôznych príležitostiach. Toto sa stalo pred viac ako desiatimi rokmi mne.

Mal to byť bežný pracovný deň. Trápna rutina každého pracovného dňa. Ráno som vstala o štvrtej aby som o pár kilometrov ďalej od bydliska mohla otvoriť novinový stánok a obslúžiť tak rannú várku zákazníkov, ktorí sa ponáhľali do práce na šiestu. V autobuse som obvykle ešte mala pocit, že spím. Prišla som do práce a začala sa ranná klasika. Odomknúť, odblokovať elektronické zámky, vybrať noviny a časopisy a potriediť, medzi tým už obsluhovať pár nedočkavých uponáhľaných zákazníkov, … skutočne taká otravná rutina prvú hodinku. Zvykla som si pustiť svoje obľúbené rádio a tancovala som po stánku a tak som sa presúvala zo strany na stranu s balíkmi čerstvých novín a časopisov.

Stratila som reč

Toto ráno bolo celkom iné. Bolo leto a bolo teplo. Prišla som do stánku na korčuliach ako v takomto super počasí bolo mojím zvykom. Malo to veľa výhod. Hneď ráno som si poriadne zašportovala lebo som to mala asi 5-6km, tá istá trasa ma čakala aj poobede domov, a ďalšia výhoda bola, že som prišla už úplne zobudená a prebratá. Odomkla som dvere, odkódovala zámky a hneď som si všimla, že niečo nieje v poriadku jednoducho to nebolo ako vždy. Bolo to inak. Odkódovala som to ešte raz a nič. „Uff“ – pomyslela som si – „asi sa to zaseklo“. Zdvihla som telefón (vtedy ešte klasickú pevnú linku) a volala som na políciu, že je to v poriadku len sa to zaseklo. Telefón bol však hluchý. Nemohla som volať nikam ani na žiadne iné čísla. Keďže som vtedy ešte o mobile ani len nesnívala tak nebola iná možnosť len počkať čo sa stane. „Preberiem si noviny a časopisy a hádam sa to spamätá“ – pomyslela som si.

Otočila som sa k dverám aby som si to išla nachystať a v tom som stuhla. V tom momente by sa vo mne krvi nedorezal – ako sa vraví. Hádam v živote som sa tak nezľakla. (po pravde zľakla som sa už aj viac) Ako som sa snažila odkódovať zámky a nešlo to tak som si nechala otvorené dvere, veď aj tak bolo teplo nech sa vyvetrá. Stál tam. Boli ho plné dvere. Doslova po zuby ozbrojený a ešte k tomu sympaticky vyzerajúci muž. Policajt. Skoro som skolabovala. To zaseknutie systému spôsobilo spustenie tichého alarmu na policajnej stanici. Niečo sa ma pýtal no nebola som schopná reči od toho ako som sa vyľakala. Potom som vykoktala, že mi to nešlo odblokovať a snažila som sa dovolať na políciu, ale zablokovalo mi to aj telefón. Usmial sa. To ma upokojilo – z časti. Vysvetlil mi ako to funguje a prečo je to tak nastavené. Upokojil ma, že o nič nejde, že sa to občas stáva a poprial mi krásny deň a odišiel.

Na obed keď ma striedala kolegyňa všetko som jej to porozprávala a hlavne ju poučila o technických veciach ak by aj jej raz zlyhal systém nech sa nevydesí, keď sa tam náhodou objaví muž zákona v plnej zbroji.

Ten obraz vysokého, po zuby ozbrojeného policajta som niekoľko dní nemohla dostať z hlavy. Po pár dňoch mi to bolo smiešne ako ma vystrašil. Už som si nenechávala tak skoro ráno otvorené dvere. 🙂

 

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*