Kolobežka

Spala som maximálne tak tri hodiny za celú noc. Ráno ma zobudila moja úžasná neterka, ktorej cieľom bolo vlastne splniť si jej cieľ. Zobudiť mňa aby sme sa mohli spolu hrať. Odolávala som dlhšie ako inokedy. Bola som príliš unavená a navyše som mala pocit, že som stále vo vlaku a len sa mi to sníva. Ešte v polospánku som sa čudovala – aký zvláštny sen, mám pocit akoby tu malá bola pri mne a budila ma. Ani neviem prečo otvorila som oči a v tom som to zbadala….

….silueta malej postavy naznačovala, že to nie je len sen. Pomaličky mi dochádzalo, že toto bude jedna verzia mojej dnešnej reality. Uff keď táto informácia dobehla do mozgu donútila telo zodvihnúť sa z postele a vyhovieť malej bytosti v jej želaní. Aj som vstala, no ako z obľubou občas hovorím: “Už som hore no ešte nie som zobudená.”

Cesta do škôlky

Dopadlo to tak, že som s malou vílou mala ísť aj do škôlky. Máme to pomerne blízko, no aj napriek tomu som mala pocit, že v tomto stave tam ani nie som schopná doraziť a už vôbec nie zodpovedne tam doviesť malú skvelú neterku. V tom mi to docvaklo. Nie je to ani tri hodiny čo som vystúpila z vlaku a vrátila sa z Prahy. Uvedomenie si tejto situácie ma donútilo vrátiť sa v mysli o pár hodín a stovky kilometrov späť. Vtedy sa to stalo. V mojom tele a mysli začali opäť víriť emócie, ktoré som zažívala takmer deň predtým. Ja viem, že ťa to zaujíma čo som zažila a aké to bolo a prečo som tam bola. Poviem ti to už o pár dní a ty budeš doslova nadšení z toho čo som tam všetko dokázala zažiť za jediný pre mnohých zdanlivo kratučký deň.

Čas beží

Hrali sme sa s neterkou. Zrak mi padol na hodiny a upozornila som ju, že by sme už predsa len mali ísť do škôlky. No to by sme neboli my keby sme niečo nevyparatili. Chcela ísť na kolieskových korčuliach. Tak som jej pomohla obuť a vyrazili sme. Jej mama nám prízvukovala – vezmite tenisky. “Jasné” – odpovedali sme jej takmer unisono. V škôlke to už bola klasika s obliekaním. Dnes to bolo trochu iné. Tie tenisky sme nezobrali. A tak som sa prešla ešte raz domov a naspäť do škôlky a odložila ich neteri do skrinky.

Dohodla som si kávu s kamoškou – čo bolo super pokračovanie trošku prispatého dňa. Medzi tým ako som išla po neter poobede do škôlky som stihla ešte asi dve pracovné stretnutia. Malá ma hneď pri príchode zjazdila, že prečo som ju ráno už nezavolala, keď som jej priniesla tenisky. No tak vieš si predstaviť ako som lovila v hlave čo jej poviem? Prvé čo ma napadlo bolo vlastne to správne. “Nechcela som ťa rušiť, veď už ste ráno papali” – odpovedala som. Myslím, že nebola spokojná s odpoveďou lebo mi vrátila slová: “Nevadí aj tak si ma mohla zavolať”

Deti to vedia

Medzi tým ako ma sfúkla hneď z kraja, keď som prišla, môj mozog stihol prijať ešte informáciu: “Počkáš ma? Ešte sa chcem chvíľu hrať.” “Samozrejme” – vyletelo so mňa automaticky aj keď som premýšľala nad tým ako som letela z vlaku aby som prišla skôr a nahradila jej ráno kedy sme sa nemali veľmi čas hrať.

Čas. Ľudia mu podľa mňa prikladajú príliš veľký význam. Toto malé dieťa ma usadilo jedinou vetou, kedy som si uvedomila ako sa niekedy zbytočne ponáhľam a naháňam.

Uvoľnila som sa. Začala som oveľa viac vnímať to ako slnečné lúče zohrievajú moje telo. Ako sa deti vedia úžasne hrať a pritom sa nestarať o to čo bolo a čo bude. Žijú tu a teraz. A to je to čo sa od nich doslova musíme naučiť. My sme to vedeli, len z nejakého dôvodu sme na to pozabudli alebo to posunuli do úzadia. Nemyslím si že je to dobré.

Možno sa cítiš byť v strese. Možno sa cítiš byť nie veľmi vo forme. Možno …. tých možno môže byť možno aj oveľa viac 🙂 Nechaj všetky možno. Zastav sa teraz tam kde si. Vnímaj váhu svojho oblečenia. Vnímaj vôňu, ktorá je teraz v miestnosti alebo vonku. … aké to je? Myslíš, že teraz nie si v prítomnosti? Si tu aj teraz, keď čítaš tieto riadky. Vťahujem ťa do deja tohto príbehu čo si plne uvedomuješ. Poviem ti, že to ťa ešte čakajú veci. 🙂

Zmena tréningu

Tréning na kolieskových korčuliach sme vymenili za kolobežky. Prečo? Neter mala chuť na zmrzlinu tak som ju presvedčila, že z kolobežky môže zísť a v pokoji si ju vychutnať. Ja viem teraz ti možno tečie slinka a tiež máš chuť na zmrzlinu – možno vanilkovú, alebo citrónovú. Možno však máš chuť na nanuk rovnako ako ja.

Vyleteli sme od bytovky na kolobežkách ako také malé rakety. Áno aj ja som letela na kolobežke. Páni to je pocit. Vietor vo vlasoch. Máš pocit, že ti patrí celý ten detský svet. Ty už si nepripadáš ako dieťa? Nechcem ti v žiadnom prípade podsúvať môj názor. Predstav si aspoň na malú chvíľu ako robíš niečo čo ťa bavilo ako malé dieťa. Nemusí to byť vôbec kolobežka. Možno si ako dieťa miloval len tak bezcieľne pobiehať alebo sa hrať s pieskom čo podporovalo tvoju kreativitu, … Ja neviem otestuj čo ťa vráti späť tam kde si bol ako dieťa a to je vlastne tam kde si schopný žiť tu a teraz. Alebo jednoducho skoč na kolobežku – zabudni koľko máš rokov. Vychutnaj si len ten pocit.

Zmrzlina bola vraj super. Ja ju veľmi nejem, tak aspoň neter vravela, že jej chutila. A v ďalšom článku sa môžeš tešiť na skvelé veci o tom ako som bola v Prahe, načo a prečo som tam išla. Ešte stále mi pri pomyslení na ten deň naskakujú zimomriavky 🙂


Pridaj sa na FB funpage a žiadny článok ti neunikne.


 

 

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*