Exluzívne darčeky k meninám – príbeh zo života

darčeky

V kalendári bol štvrtok 11.8.2016. Zdanlivo úplne obyčajný deň. Z názvu blogu ti asi veľmi rýchlo došlo, že sa volám Zuzana 🙂 Áno si dobrý je to tak. A mám rada darčeky.

Ráno som sa zobudila asi 20min pred budíkom celkom nabudená, naštartovaná do nového dňa. S pocitom, že dnes je ten deň kedy zažijem niečo výnimočné som „vyletela“ z postele.

Aj to tak bolo z rána sa mi výnimočne nedarilo. Proteinový nápoj, ktorý si občas robím namiesto raňajok, keď sa ponáhľam bol takmer po celej kuchyni. No čo už, zle som si zatiahla šejker. Teda vlastne zatiahla som ho až príliš silno akurát trochu mimo závit. Asi som ešte podriemkávala. Niečo mi tam ostalo tak som to vypila a utekala na vlak. Teda utekala …

Čo sa deje aké darčeky?

Skočila som do auta aby som sa dopravila na vlakovú stanicu. Otočím kľúčom aby som naštartovala a obvyklý zvuk je nejaký iný. „Ešte včera si štartovalo, čo sa deje?“ – prihovárala som sa môjmu autu. Ešte raz a ešte raz a stále ten iný zvuk, ktorý svedčil len o tom, že buď mám „vymlátenú“ baterku alebo je tam iný problém. Nie som automechanik. Bola som až podozrivo kľudná. Na priateľa v okne, ktorý mi podával kľúče od jeho auta som len rozhodila rukami, že neviem čo s tým je a hodila som mu kľúče na výmenu.

Vlak som stihla. Celou kratučkou cestou som premýšľala nad tým: „To zas bude deň, jedno po celej kuchyni, auto neštartuje, …“ a potom mi to docvaklo a tak som to hneď zmenila ako mávnutím čarovného prútika. Nebudem si predsa kaziť krásny meninový deň takými hlúposťami a nezmyselnými myšlienkami, určite ma čaká niečo výnimočné. To som ešte ani len netušila čo sa na mňa chystá.

Kamarátka, s ktorou občas cestujem vlakom zabudla, aký je dnes deň. Vravím nevadí veď sme si dobre porečnili a to bola tá správna zábava. Aspoň som ju ponúkla ako aj zvyšok kupé vo vlaku dobrotami čo som niesla pre kolegov do kancelárie. Cestou to chcela napraviť tak mi kúpila niečo sladké. Ja také veci moc nejem no padli za obeť poobede v kancelárii.

Moje klasické ráno. „Rozkopla“ som vchodové dvere a „zakričala“ na celú firmu energické dobré ráno. Naladená skvelou hudbou z auta, lebo ma vyzdvihol kolega na stanici. Už som mala pocit, že sa to pomaličky otáča a bolo to lepšie a lepšie. Kolegovia sa vrhli na dobroty s otázkou kto dnes čo má. Len som mávla rukou na kalendár a všetkým do hneď došlo. Tak mi zagratulovali. No zlatí boli.

Mega prekvapenie

Ešte stále som ani len netušila aké ešte lepšie to stále môže byť. Ten deň bol doslova exkluzívny. Kolega mi vraví ideš so mnou. Nechápala som no ani som neprotestovala. Vravím si bude sranda idem. Možno dostanem ruže – juxu juxu. Išli sme kľukatou cestou. Stále som nechápala. ´Nevadí´ – len tak som prehodila mysľou.

Prišli sme pred jednu firmu a pomaličky som začínala tušiť čo sa na mňa „šije“. Tie šialené myšlienky v hlave, … poviem ti to bol teda level a stále to nebolo nič proti tomu čo sa udialo o chvíľku. Z firmy vyšiel človek – vyzeral byť príjemný a milý. „Celkom sympaťák“ – pomyslela som si. S kolegom sa na niečom pobavene zasmiali a zrazu sa začala otvárať brána na garáži. Biele dvere sa dvíhali pomaličky hore, mala som pocit, že je to také akoby spomalené alebo čo.

Videla som len jeho noštek, potom som začala vnímať aj celého jeho telo. Bol čierny so zlatými pásmi. Presne taký ako sa mi páči. Teda model lebo mne sa veľmi páči červený. Wááááááááu bol nádherný. Bol odo mňa len asi 1,5m a mala som ho takmer na dosah. Ford Mustang moje vysnívané auto. Bolo blízko tak blízko ako sa len dá. Vlastne nie, ver mi dalo sa aj bližšie. Skutočne hrozilo, že sa v ňom budem môcť odviesť. Vošla som do garáže a položila prst na karosériu. Ako som si ho obzerala, kĺzala som prstom po jeho boku, chcela som ho cítiť. Na zadok som mu položila celú dlaň. … Majiteľ ho vyparkoval z garáže von na cestu.

Je to vážne Mustang …

Prevezenie bolo tzv. na spadnutie, keď vtom mu prišli zákazníci. Môj sen je zmarený, rozplynul sa ako mráčik – pomyslela som si. A on ho už mal naštartované. Stálo tam predo mnou a čakalo. Volalo ma poď ma vyvetrať viem, že to chceš. Má taký nádherný zvuk. Do môjho snívania vstúpil majiteľov hlas: „No nič, …“ – mala som pocit, že omdliem, tak blízko a nič z toho nebude, to nieeeee … – „tak sa choďte previesť.“ – pokračoval jeho majiteľ.

Takmer sa mi od radosti zatmelo pred očami. „To vážne môžeme?“ – opýtala som sa niekoľko krát po sebe, lebo jeho odpoveď – „áno samozrejme“ – bola pre mňa tak neuveriteľná akoby som ju chcela počuť znova a znova. „Automat?“ – bola moja posledná otázka predtým než som vkĺzla na sedadlo vodiča. „Áno a opatrne, 4,6 diesel, 300 koní a má poriadnu silu.“

Auto z automatom som šoférovala asi 2x doteraz a naposledy to bolo asi pred viac ako rokom. Už som si to ani nepamätala. Nebolo treba, myseľ vedela čo má robiť. Pravá noha na brzdu, pravá ruka zaradila vpred a….. Cítila som celé to nádherné auto. Mala som pocit akoby ma objalo a tešilo sa, že sa prevezieme. Úplne ti rozumiem, cítim to rovnako – pomyslela som si. Oboma rukami som pevne zovrela volant a mala som slzy v očiach.

Sen sa stal skutočnosťou

Pomaličky som ich otvorila akoby som sa obávala, že to čo prežívam je len sen a nechcem sa zobudiť. Veľmi rýchlo som si uvedomila, že to nieje len sen. Je to skutočnosť a o to viac to bolo pre mňa emotívnejšie a dojímavejšie. Ani si to radšej nepredtsavuj ako cítiš volant v rukách, vidíš palubovku a pohladíš ju prstami, počuješ ten úžasný zvuk 300 koňového auta, zažívaš to na na vlastnej koži. Ako som dávala pomaličky nohu dole z brzdy srdce mi búšilo čoraz prudšie. Bože bolo to šialene krásne 🙂 Vedela som čo príde.

ford Mustang

Po kľukatej ceste sme sa dostali do premávky, kde mi zavadzali nejaké autá no tie sa časom nejak dostali preč a ja som mohla konečne zošliapnuť plynový pedál a zažiť silu môjho vysnívaného auta. Tak som do toho išla. Oprelo ma do sedačky a bola to teda sila ti poviem. Druhý krát som mala slzy v očiach. To bola taká nádhera. Uvedomovala som si plne čo sa deje.

Som tu a teraz a sedím v tomto úžasnom aute zatiaľ čo držím volant pevne rukách a pozerám na cestu striedavo na znak Mustangu na volante som si uvedomovala, že to auto je ako stvorené pre mňa. Tvoríme jedno telo a jednu dušu. Čistá krása. Dostala som ho do ruky za najkratší čas so všetkých možných áut, ktoré som doteraz mala možnosť šoférovať. Vedela som, že ho musím vrátiť aj som mala pocit, keď som vracala kľúče, ktoré išli z mojej ruky neskutočne ťažko, že aj Mustangu kvapla jedna slza z jeho svetelného očka. Pošepkala som mu, že sa ešte určite uvidíme. Kolegu, ktorý to všetko spáchal som ďakovne objala a išli sme makať.

Ten deň sa mi už pracovalo tak nejak nijako lebo som bola stále duchom v aute. Fotky a video nemôžu nahradiť ten úžasný zážitok a aj napriek tomu sú príjemnou spomienkou. Cesta vlakom domov ubehla prekvapivo rýchlo, možno aj preto, že som bola stále „mimo“ zo zážitku z jazdy. V takom ešte polosnívaní som sa premotala domov a tam som dostala od drahého ružu a že vraj mám pre teba len toto. Podal mi úžasnú RAW tortu – mimochodom aby mi mohol niečo také darovať tak prešiel hore-dole asi 200km – tá vyzerala výborne a ešte lepšie chutila. Wááááááá drahý si úžasný 🙂

V noci som nemohla zaspať z takých zážitkov. Pre niekoho toto možno nič nieje, ale pre mňa to boli Vianoce krížené s narodeninami posypané meninami a neviem ešte akými sviatkami. Jednoducho tak úžasný deň – VĎAKA všetkým gratulantom aj darčekomaniakom. Tie emócie sa mi snáď ani nedajú slovami vyjadriť. Srdce mi bije šialene aj keď ti teraz o tom píšem.

Úžasný meninový deň. Tieto darčeky boli skutočne fantastické a TOP.

 

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*