Aká neuveriteľná vec sa mi prihodila alebo pošli to ďalej

pošli to ďalej

Bol to zdanlivo obyčajný deň. Trochu práce, ktorá je pre mňa zábavou. Pomôcť ďalším ľuďom vybudovať niečo viac ako len byť otrokom spoločnosti. Vyzdvihnúť neter zo škôlky a vystrájať spolu nové bláznovstvá …

A potom to prišlo.

Bolo to ako ….

Dvaja mnísi prišli k rieke, kde stála bezradná mladá žena, ktorá sa nevedela dostať na druhú stranu. Mladší z nich sklopil zrak a tváril sa, že ju nevidí. Starší mních zobral ženu do náručia a preniesol ju cez rieku. Potom dlho pokračovali bez slov, až sa mladší ozval:
“Ako si ty, mních, mohol zobrať do náručia ženu? Ja by som to nikdy neurobil!”
„Nie? Skutočne nie? Rozdiel medzi nami je v tom, že kým ja som ju už dávno položil, ty ju ešte stále nesieš”, odpovedal mu starší.

Milujem tento príbeh.

Stalo sa mi toto:

Išli sme s neterou do mesta autom. Zastali sme v dlhom rade na križovatke na červenú ako ostatní uvedomelí šoféri. Zvykneme si v aute občas pospevovať. Teraz to nebolo inak. Zrazu vidím, ako z auta pred nami vystúpi mladý muž a zohne sa k nášmu autu. Nerozumela som tomu. Ten deň sa mi však diali neuveriteľné veci. Tak mi to prišlo aj divné aj vtipné a hlavne fantasticky úžasné. 😉

Stiahla som okienko a spýtala sa ho či mu môžem nejak pomôcť a on mi s krásnym úsmevom odpovedal: „Napravil som vám puklicu aby ste ju nestratili.“ V poloúžase, že vôbec sa v tejto dome niekto stará aj o druhých som mu odpovedala:“Ďakujem veľmi pekne ste láskavý.“ Úsmev som opätovala.

Mladý muž, ktorého meno mi asi navždy bude tajomstvom nastúpil do auta a počkal kým bude zelená na semafore. Aj tak si myslím, že to bol anjel v ľudskom tele. Neuveriteľné veci sa dejú keď to najmenej čakáme no viem, že ich vedome či nevedome priťahujeme do svojich životov.

Tak ako príbeh o dvoch mníchoch mal svoje poučenie, že je potrebné niektoré veci položiť a neniesť ich so sebou celou cestou životom. Ako rada by som sa podľa toho tiež v živote správala. Učím sa to každým dňom. Apropo každý mohli riadiť týmto príbehom. Nemyslím tým nosenie krásnej ženy v náručí, hoci to tiež nie je od veci; ale nosenie iných ťažkých bremien. Čo všetko si nesieme so sebou, hoci sme to už dávno mohli a mali odložiť?! Minulé krivdy, staré neúspechy, či nevysporiadané zloby. Minulosť môžeme premeniť, uzdraviť ak ju prijmeme a pochopíme. Ak sa Ti niečo nepríjemné v pamäti vynorí, spomeň si na dvoch mníchov a odlož to. Pôjde sa Ti ďalej oveľa ľahšie.

No príbeh čo sa mi stal osobne len pred pár dňami (23.01.2015 asi o 15:00) práve naopak niesť chcem. Je to ako z filmu „Pošli to ďalej“. Tam chlapec „razil“ teóriu, ktorú prevádzal aj do praxe. Keď pomôžem napr. 3 ľudom a oni spravia to isté … bude svet krajší.

Prikladám video:

POĎME SPRAVIŤ TENTO SVET KRAJŠÍM 😉

To čo sa mi stalo beriem ako morálny záväzok a idem to poslať ďalej.

Čo spravíte vy?

 

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*